Baldur – ten, čo žiari zvnútra

Ak by severania robili súťaž o najžiarivejšieho boha, Baldur by bol jasný víťaz. A to doslova. Bol taký krásny, dobrý a svetlý, až to bolo podozrivé. (A Hádovi sa to, ako vieme, vôbec nepozdávalo.)

V severskej mytológii je Baldur bohom svetla, radosti a lásky. Žiari ako letné ráno po búrke. Je to ten typ svetla, ktoré lieči – nie to, ktoré ťa oslepí.

Jeho príbeh je však plný tieňov. Aj on musel zostúpiť – nie do podsvetia len tak pre výlet, ale preto, že jeho svetlo niekto nezvládol. A práve to z neho robí zaujímavého sprievodcu pre Slnovrat: aj to najsvetlejšie svetlo môže mať svoju cenu.

Baldur nám pripomína, že byť „svetlý“ nie je o dokonalosti. Je to o úprimnosti. O svetle, ktoré svieti aj vtedy, keď nás niečo bolí. O svetle, ktoré nevytláča tmu, ale ju objíma. A možno preto je v čase Slnovratu taký aktuálny.

Slnko dosiahlo svoj zenit. Svetlo je na vrchole. A zároveň – začína sa pomaly skracovať deň. Svetlo vie, že jeho sila spočíva v prijatí cyklu, nie v boji proti tme.

Tak si dnes Baldura predstav – ako usmiateho severského princa, ktorý ti podáva ruku a hovorí:

A tak keď sa Baldurova mama Frigg – ako každá poriadna bohyňa-matka – rozhodla, že svojho syna ochráni pred všetkým zlým, začalo to byť zaujímavé. Šla a vyžiadala si sľub od každého stvorenia, že jej synovi nikdy neublíži. Každého. Skaly, rastliny, zvieratá, choroby, vírusy, možno aj zlé nálady.

Každého – okrem jedného drobného, nenápadného výhonku imelky. Lebo, úprimne, „čo už by taká imelka mohla spôsobiť“, že?

Áno, áno – pripomína ti to Achilla? Správne. Thetis ho máčala v magickej rieke, ale držala ho za pätu. Výsledok? Diera v nohe a antická tragédia.
Záver? Mami sa môžu snažiť akokoľvek, vesmír má zmysel pre humor. A synovia slabé miesto.

Loki samozrejme nelenil. Keď zistil, že imelka je mimo ochranný zoznam, hneď zosnoval plán. Nenápadný atentát imelkovou zbraňou. A Baldur – žiariaci idol – padol.