Keď bohovia dostali hokejky

Už Aztékovia mali svoju Ōllamaliztli, hru s kaučukovou loptou, ktorá predstavovala Slnko. Ihrisko malo tvar písmena I – ako brána medzi svetmi, kde sa stretávalo svetlo a tieň. Každý úder, každý pohyb, každý výkrik mal význam. Nebolo to len o víťazstve – išlo o rovnováhu vesmíru. A keď sa zápas skončil... niekto sa obetoval. Niekedy porazení, inokedy víťazi – podľa toho, čo bolo vtedy bohom milšie.
(Moderná verzia je milosrdnejšia: prehratí hráči obetujú len nervy a zopár zubov.)

Na tribúnach Aztékov bubnovali a kričali ľudia.
Ich rytmus sa niesol kamenným štadiónom ako pulz Zeme. Verili, že kolektívna energia davu pohýna loptu – teda Slnko – tam, kam má ísť. Presne tak, ako dnes buráca fun zóna za bránou, kde stoja tí najvášnivejší fanúšikovia.
Nie je náhoda, že väčšina gólov padá práve na strane, kde energia najviac vibruje.
Tí, čo stoja za bránou, nevedia, že sú súčasťou starého rituálu – vysielajú silu, rytmus, vôľu – a hokejisti sú len nosičmi tej vlny.

Z pohľadu konštelácií sa na ľade neodohráva len zápas – ale pohyb v poli. Každý hráč, tréner aj fanúšik má svoje miesto v systéme, svoju rolu, svoj príbeh. Niektorí ťahajú energiu dopredu, iní držia priestor, niektorí nesú tlak, ktorý patrí celku. Keď sa pozrieš pozornejšie, zistíš, že aj hokejové ihrisko je živé pole vzťahov, kde sa neustále premieňa energia medzi jednotlivec – tím – dav. A to je vlastne samotná podstata konštelácií: ukázať, ako cez pohyb, napätie a súlad pole odhaľuje skryté dynamiky.